"Monstra jsou skutečná a duchové také. Žijí uvnitř nás a někdy vyhrávají."
- Stephen King

Syrah bolo od toho dňa iná. Zvláštna. Udalosti toho dňa nikdy úplne neprijala. Vytvorila si svoj malý vnútorný svet, v ktorom bolo všetko tak ako predtým. Deň čo deň navštevovala trosky ich domu. Takako mnohé dni i dnes sa predierala hustým lesom. Ruky mala rodreté do krvy, z jemnej látky jej nových tmavomodrých šatov zostali len potrhané kusy čohosi, ktoré sa znovu a znovu zachytávali na ostrých tŕňoch divokých ruží. Obloha bola tmavá, blížil sa súmrak. Hustý dážď zlepil jej dlhé vlnité vlasy do malých povrázkov. Nechcela stráviť noc v tejto nekončiacej pustine, no nechcela sa ani vrátiť do dediny. Nechcela byť s tou starou bláznivou starenou. Tá predstava ju desiva viacej ako možnosť, že by musela prespať v lese.

Utekala lesom dlho. Nevadila jej tma. Cestu poznala naspamäť. Každý koreň, každý konár. Štíhle vysoké opätky jej topánok sa zabárali do jemnej mäkkej hliny. Poznala tú zmenu. Už to nebola tvrdá, nepoddajná lesná zem pretkaná zradnými koreňmi. Ostatne, za tých pár rokov kedysi úhladné záhony ruží prerástla burina. Napriek tomu tu jej srdce bolo doma. Už dlho sa necítila tak osamelá a stratená. Nenávidela všetkých tých doktoroch v bielych plášťoch, ktorý jej hovorili toľko hlúpostí.

Neverila im. Vedela, že jej rodina je mŕtva. Videla to. No to, že jej trvrdili, že jej sestra neexistuje bola hlúposť. Videla ju, hovorila s ňou. Veď len kvôli nej sem chodila deň čo deň. Nenávidela rána, keď sa do nej snažili dostať sedatíva, ktoré aj tak skončili v záchode. Raz za čas sa im to však podarilo. Posledný týždeň bol jedeným z tých období, keď ju odrezali od sveta. Vedela, že sa na ňu bude hnevať. Čakala to. No i tak ňou trhlo a bodol ju nepríjemný tŕň výčitiek, keď sa z domu, lepšie povedané, to čo z neho zostalo, ozval jej tichý hlas.

,,Neprišla si. Nechala si ma tu samu. Opustila si ma!" obviňovala ju. Vedela, že toto len tak nevyžehlí. Boli rovnaké. Vyzerali rovnako, hovorili rovnako, dokonca sa i smiali tým istým zvonivým smiechom. Boli jednoducho také. Nerozlučné, bláznivé a večne spojené dvojčatá.

,,Nechcela som. Nemohla som inak." mrmlala Syran ako už mnohokrát do ticha riedkeho lesa, ktorým pomaly obrastal ich domov.

,,Mala si im povedať, že ideš za mnou!" Plakala? Alebo sa jej len zdalo, že jej oči sú akési červené?

,,Neverili mi!" kričala. Ubližovala jej. Je jej sestra, prečo jej ubližuje? Bola taká vždy, keď sa od nej na chvíľu, deň či dva, vzdialila. Nútila ju bycť s ňou namiesto aby sa podvolila a prišla za ňou. Potom by jej uverili. Mohli by byť spolu. Mohla ju zbaviť toho všetkého čo jej robili. Mohla byť slobodná. Mohla sa zbaviť nočných návštev. Naštvane si odhrnula čierne vlasy z očí. Takto to dopadne vždy. Pohádajú sa, nakričia na seba a ona potom musí ísť skorej späť. Do pekla, ktoré ju u tej starej bosorky čaká.

,,Prečo tu nezostaneš so mnou? Nemusela by si sa tam vracať, nemusela by si toho nechutného parchanta vnímať znovu a znovu. Nemusela by si ho nechať aby sa ťa dotýkal, aby si bral to, na čo nemá právo! Si tvrdohlavá a zbabelá!" Snažila sa nevnímať ako jej dvojča každým slovom zvyšuje hlas. Jej slová ju bodali. Bodali pretože mala pravdu. Bola zbabelá. Bála sa odísť tak veľmi, že radšej znášala všetky nálady personálu. Čo iné mala robiť?

,,Vedeli by, že som tu. Prišli by. A potom by to bolo ešte horšie." šepkala tíško. Slzy sa jej valili po  mladej tváry. Preboha! Mala len osemnásť. Mala mať možnosť odísť kedy chce, byť kým chce a kde chce. No kvôli jej sestre to inak nešlo. Nechcela odťiaľto odísť.

,,A čo keby som tentoraz išla namiesto teba ja?" spýtala sa z ničoho nič kludne. V očiach jej hrali podivné iskierky.

,,Nemôžem ti to dovoliť!" zdesila sa. Vari jej sestra nadobro potratila rozum? Má jej dovoliť ísť tam? Za ním?

,,Poradím si s ním, neboj sa." usmiala sa vševediaco. ,,Možno ťa aj prepašujem dovnútra." zasmiala sa. Bol to zvláštny smiech, taký zlý. Chladný, ba priam ľadový.

,,Nie." vzlykla Syrah. Nenávidela, keď jej sestra niečo také spomínala. Nechcela aby sa jej niečo stalo.

,,Tak pôjdem bez teba! Je to jednoduché, buď pôjdem sama, alebo s tebou. Vyber si." Usmiala sa zlomyselne.

,,Dobre, Pojdem s tebou." zamrmlala po chvíli Syrah. Radšej by sa celé veky trmácala tmavým nočným lesom, než aby sa jej sestre niečo stalo. Dala by za ňu i ruku do ohňa.

,,Poď!" popohnala ju sestra. Sama sa ujala vedenia akoby snáď poznala cestu. Hnala sa tmavým lesom a Syrah nechala ďaleko za sebou. I keď sa Syrah veľmi snažila, každú chvíľu jej tmavozelené, takmer smaragdové oči stratili z dohladu, tmavomodré šaty, rovnaké ako mala ona. Vždy boli rovnako oblečené. Syrah sa to nezdalo ani trochu divné. Boli dvojičky, mali rovnaký vkus, rady sa obliekali rovnako. Dokonca možno i nechtiac siahli po tých istých šatách. Niekoľko hodinová cesta späť akoby zrazu trvala len niečo málo okolo hodiny. V tmavej noci už nevidela ani odlesk bledých nôh svojej sestry.

Spomenula si, že si nechala topánky v starom dome, no stach o sestru jej nedovolil vrátiť sa po ne. Vedela, že z toho budú problémy. Dostala ich od neho. Nemohla si dovoliť len tak ich stratiť. Ostatný v tom vydeli síce len pekné gesto, ona však vedela, že to bol len prísľub. Prísľub, že jeho návštevy a jeho chute tu budú ešte veľmi, veľmi dlho. Hocikto by mohol povedať, že po tých troch rokoch sa s tým zmierila, no v duši cítila odpor. A nechuť. Pred rokom a pol sa to ešte len zhoršilo. Nevedela si spomenúť či to bolo predtým, alebo potom čo našla sestru. Tú noc sa prvý krát vrátila.

Mali ju pustiť, no on sa postaral o to aby ju zavreli na veľmi dlho. Taktiež sa postaral aby jej nikto neveril. Vyhrážala sa mu, že to povie svojej sestre, no v skutočnosti to povedala riaditeľka. Milej žene, ktorá ju možno niekedy mala úprimne rada. A potom sa rozniesli reči o jej sestre. Zrazu akoby sa všetko obrátilo naruby. Riaditeľka na ňu pozerala zo súcitom, no zrazu tam bolo aj niečo iné. Značný odstup. Všetci si šepkali, že sa nadobro pomiatla, mýlila si jeho ochotnú starostlivosť, jeho otcovskú lásku s túžbou a jeho stopercentne nevinné dotyky s obťažovaním. Všetci sa jej zrazu báli, akoby bola nebezpečná časovaná bomba.

Keď konečne dobehla k ústavu uvidela ho pred dverami. Čakal. Pridobre vedel kam išla. To čo ju vydesilo nebol jeho naštvaný výraz, ani samotný fakt, že na ňu čakal. Vydesilo ju, že mocnými rukami zvieral krehké ramená jej sestry. Zdesene sa prizerala ako ju sotil dovnútra. Syrah utekala za nimi a len vlások ju delil od zatvárajúcich sa dverí. Rýchlo sa prešuchla zmenšujúcou sa medzerou a rozbehla sa bielymi sterilnými chodbami. Nedokázala normálne myslieť. Strach zvezoval jej mysel neviditeľnými pohrazmi. Kuchyňa! napadlo ju odrazu. Tam málokedy niekto je. Môže tam na ňu, na jej dvojča, nakričať. Spomalila a tichučkým krokom sa priblížila ku dverám.

,,Syrah, Syrah. Koľkokrát som ti hovoril, že tam nemáš chodiť." začal milým tónom. Tak to vždy začalo. Všimla si sestru ako kľudne nezaujato sedí na stoličke čím ho ešte viac provokuje. Na stôl pred ňu tvrdo dopadla šalka s čajom. ,,Neskutočné! Len tak sa vyparíš, zničíš nové šaty a ešte k tomu stratíš aj boty! Ty si nič nevážiš!" vrieskal a oháňal sa rukami. Vedel, že by bolo podozrivé, keby bola posiata modrinami, no ani to mu nezabránilo aby jej sestru začal mlátiť v domnení, že je to ona. ,,Seď tu a ani sa nehni!" zasyčal. Syrah sa prikrčila do tieňa, čo najviac sa nalepila na stenu. Prekĺznuť popri ňom bolo ľahké. Keď bol naštvaný vždy si všímal iba seba.

,,Si v poriadku?" Spýtala sa sestry. Sama cítila bolesť na miestach, kde udrel ju udrel. Syrah akosi podvedome vytušila, že ani jej sestru to nebolí tak ako ju. Pozorne si prezrela jej tvár. Líce mala trochu červené, no nič nenaznačovalo tomu, že by mala mať modriny. Možno len jej krvácajúca pera.

,,Choď sa skrýť!" zavrčala na ňu. Syrah bola zmetená. Neprestala ťahať sestru zo stoličky, no nechápala jej tichý ľadový kľud. Po chvíli sa zdalo, že sa jej konečne podarí dostať ju preč, no ona ju len odsotila nabok. Nešetrne ju hodila o stenu. Syrah necítila bolesť. Necítila dokonca ani náraz.

,,Hybaj do izby! Už aj!" zavelil jej ošetrovateľ. Sestra sa na ňu ešte raz pozrela. Nebol to jeden z jej zvyčajných ublížených, či srdečných pohľadov. V tomto bol hnev, nenávisť a vzdor. Akási podivná zmes pocitov, ktoré jej sestre dodala silu, jej chladnú masku. Poslušne nasledovala, toho kto Syrah celé veky týral. Tak odhodlane, no predsa desivo. Syrah len zamrazilo v kostiach, keď prechádzali dlhou chodbou. Nikdy nebola ako jej sestra. Nedokázala kráčať za zvesenou hlavou, oddane ako slepecký pes. Vždy sa bránila, bojovala a hrýzla. O to horšie všetko bolo. Postava v bielom plášti akoby si ani nevšimla, že kráča priamo za nimi. Podozrievavo sa mračil na jej kľudnejšie a omnoho istejšie ja. Syrah chcela aby ju videl. Radšej ona ako jej dvojča.

,,Tentoraz si to vážne prehnala!" začula. Sestra jej zavrala dvere priamo pred nosom. Mala chuť ju zmlátiť za to čo stvára, no tak veľmi ju milovala, až sa triasla strachom. Skúšala klopať, trieskať do dverí, dokonca ich vyraziť, no akoby ju nepočuli. V tej chvíli jej to došlo. Je bezmocná. Nemôže jej pomôcť. S hlasitým plačom sa zviezla po stene na suchú čistú zem. Stierala si slzy a rozmázávala si tak hlinu po celej tváry, zapchávala si uši a nakoniec len odovzdane počúvala nechutné zvuky z vedlajšej miestnosti.Vystrašene sa strhla, keď sa ozval bolestivý krik. Nekričala však jej sestra.

,,Tak tento nám už nebude robiť problémy." podotkla, keď vyšla z izby a márne sa snažila napraviť si potrhané šaty. Syrah sa jej vrhla okolo krku. Letmo zahliadla svoju izbu. Predko odstrčila sestru a začala dávivo vracať. Po bledej laminátovej podlahe sa rozlievala karmínovo červená škvrna. Krv sa liala z kedysi pevne vypraconé brucho, ktoré zdobila neforemná cikcakovitá rana. Syrah sa snažila nevnímať, ba čo najmenej myslieť na potrhané vyčnievajúce črevá ani na bolestivé stony. Desila ju predstava červeného kvetu rozkvitajúceho na jej dlážke. Nedokázala si v hlave zrovnať myšlienky, ktoré sa jej rozleteli ako motýle.

,,P-p-prečo? Prečo si t-to spravila?" vysúkala zo seba medzi záchvatmi plaču, snažiac sa udržať na uzde svoj buriaci sa žalúdok. Cítila sa tak dokonalé prázdna. Dnešok z nej vyžmýkal každý kúsok citu. Zmohla sa len na neprítomný výraz. Pozorovala však sestru.

,,Nedovolím aby nám ubližoval. Nedovolím ani ostatným aby nám bránili!" zavrčala jej sestra nepríčetne. ,,Poď!" zdrapla Syrah a ťahala ju späť do lesa, tam kde to začalo. Prečo si len skorej nevšimla aký boj sa odohráva v duši jej sestry? Len tíško plakala a nechala sa tiahnuť sestrou. Nedokázala, nemohla uveriť, že táto bytoť pred ňou je jej sestra. Kam sa podela tá ublížená ubolená dušička? Nemohla snáď len tak zmiznúť!

No Syrah sama najlepšie vedela, že sa v jej sestre čosi zlomilo a zrúcalo všetky zábrany. Možno pochyby. Možno to bol strach. A možno nebezpečná samota driemajúca aj v jej vnútri. Nezmieritelná, neodpustitelná a neukojená nenávisť, ktorá sa od toho dňa tiahla jej životom. Zrejme sama niečo z nej preniesla na sestru. Možno ju naučila nenávidieť človeka, ktorého ani nepozná, dokonca ho ani nikdy nevidela. Syrah si to jednoducho nevedela vysvetliť. Už sa nesnažila brániť. Neskúšala kričať. Len po jej tváry stekali tiché slzy. Na viac sa nezmohla. Cítila sa dokonca horšie ako kedykoľvek predtým. 

,,Nemôže! Niekde tu musí byť!" ozvali sa hlasy z rozvalín domu. Syrah si ani nepovšimla, že sa priblížili tak blízko.

,,Nie, nesmú tu byť! Nemajú tu čo robiť! Toto je môj domov!" penila jej sestra. Nečakane pustila Syrah a utekala kamsi do lesa. Syrah to gesto nečakala a tvrdo dopadla na udupanú lesnú cestičku. Ovela viac ako predstavy toho, čo sa jej sestra chystá spáchať, sa zdesila bolestivého, nepochybe zdeseného kriku. Ten úpenlivý vreskot akoby jej vlial do žíl novú energiu. Prudko vystrelila z miesta. Jej nohy i mysel mali jasný ciel. Jej sestru. Tú, ktorá sposobovala tolko bolesti nevinným. Zdesila sa pri pomyslení, že ju smrť jej opatrovníka nedesí tak ako pomyslenie, že to spravila jej sestra. Bola sama zo seba znechutená. No to čo sa udialo teraz, to, že teraz prelievala nevinnú krv Syrah vrátilo späť z bezmocnej ochabnutosti.

,,Prestaň!" zvrieskla Syrah, keď videla ako jej sestra stále bodá do bezduchého mŕtveho tela.

,,Nehovor mi čo mám robiť!" odvrkla dalej sa venujúc jej novej zábavke.

,,Povedala som prestaň!" zastavila jej ruku oháňajúcu sa nožom.

,,Ale čo to? Maja drahá Syrah sa rozhodla vzchopiť?" zasmiala sa. ,,Konečne, už som nemohla počúvať tie tvoje úbohé náreky." Syrah si nevšímala jej krutých slov. Bolo v nich viac pravdy ako by si želala. Sklonila sa radšej k telám. Obe poznala. Mŕtve telo pod ich nohami patrilo vrátnikovi, no telo čo ležalo vedla ju viviedlo z miery. Bola to samotná riaditeľka ústavu, o ktorej si myslela, že už by pre ňu ani prstom nehla. 

,,Bude to v poriadku." zašepkala jej stále bdelým vydeseným očiam. ,,Som z teba zhnusená! Ako si mohla takto klesnúť? Ešteže to nevidia rodičia, inak by sa museli obracať v hrobe. Nedovolím ti pokračovať, pôjdeš pekne so mnou. Pomôžeme jej." povedala sestre kývnuc na majiteľku ústavu. Ju samu prekvapil kludný tón jej hlasu.

,,Nie, k tomu ma nedonútiš." odvetila posmešne jej sestra. Znovu sa rozohnala nožom. Syrah sa po nej vrhla. Ako povedala, nedovolí jej to. Možno nebola ona tá, ktorá na tom nebola dobre ako všetci tvrdili. Možno čakala na príležitosť ukázať svoju pravú tvár. Keď to pochopila mala chuť plakať. Jej sestra bola blázon. Smrť jej rodičou ju poznačila príliš hlboko aby sa s ňou zmierila. Prudko sa zastavila, nechala nedokončený pohyb, ktorým chcela sestre vytrhnúť nôž. Jej sestra v záchvate nepríčetnosti skočila po nej.

,,Sestrička!" zhíkla Syrah. Dívala sa do prekvapených očí jej sestry. Jasne vnímala teplú lepkavú tekutinu, ktorá sa rozliala po rukoväti noža, ktorú stále pevne zvierala. ,,Nie!" zachraptela. Znovu sa rozplakala. ,,Vydrž, nehýb sa. Neodchádzaj odo mňa. Nemôžeš ma tu nechať samu!" hladala výhovorky. Nedokázala a ani si nechcela pripustiť, že jej sestra už nie je medzi živími. ,,Musíme byť spolu. Musíme, Syrael." šepla do tichej noci.

Emma sa ráno dívala na blikajúce svetlá policajných áut v ústave pre duševne chorých. Ako policajtka toho už videla veľa, no scéna, ktorú jej tento ústav ponúkol bolo jednoducho priveľké sústo i pre ňu. Kaluž krvy a potrhané vnútornosti ju vyhnali von na vzduch. Letné sparno z príjemný vetrík z nej dostali pocit nevoľnosti. Rozhodla sa, že radšj navštívi nemocnicu a riaditeľku, ktorá takmer skončila navlas rovnako ako ten opatrovník z ústavu. Privítala ju ticho. Len sa slabo nadvihla, čo Emma hneď zarazila.

,,Len lenžte i tak by som vám doporučila aby ste si sadli." ozvala sa milo. Súcítila s touto krehko vyzerajúcou ženou. Riadiť blázinec, na to by ona nikdy nemala. Pridobre vedela, že aj ten najmenší blázon mohol byť nebezpečný. Ohladne toho, presvedčila sa o tom sama.

,,Prišli ste kvôli Syrah?" spýtala sa trochu otrasene. Netvárila sa videsene, skôr strhane, čo sa aj dalo očakávať od človeka, ktorému rozpárali brucho odzhora dole.

,,Iste. Mohli by ste mi o nej niečo povedať?" neodolala Emma. Zaujímali ju životné príbehy. Preto sa aj dala na psychológiu. I keď jej osud nedoprial a získala len úbohú prácu policajnej psychologičky.

,,Tak sa posaďte, bude to na dlho." povzdychla si. ,,Syrah. To dievča sme rijali potom čo jej zabili rodičov. Niekto ich namočil do akejsi špinavej hry, ktorej obeťami sa stali. Zopár mesiacov odmietala komunikovať, trpela ťažkými depresiami. Myslím, že to trvalo zhruba rok. Potom to prestalo. Z ničoho nič, akoby sa nikd nič nestalo. Jedného dňa prišla za mnou a tvrdila, že ju jej opatrovník, David, ten.." zasekol sa jej hlas.

,,Viem, prvá obeť." pousmiala sa povzbudivo.

,,Hovorila, že ju oťažuje a pravidelne znásilňuje. Bola to hlúposť, David ju mal rád ako vlastnú dcéru. Nosil jej pekné šaty a na narodeniny dostala dokonca drahé šperky. Neverila som jej, no mala som ju tiež veľmi rada a tak mi to nedalo. Potom mi David povedal, že začala blázniť. Hovorila niečo o svojej sestra, vraj dvojčati. Nikdy nemala dvojča. Vyžiadala som si jej spisy. Bola jedináčik. Jej mama mala problémy z počatím. Bolo to umelé oplodnenie z rizikovým tehotenstvom. Myslím, že jej hovorila Syrael. Vždy sa tak chcela volať. Pripadalo jej to vznešenejšie ako Syrah." pousmiala sa smutne. Emma nerušila jej výklad. Nedokázala by to. Tá žena jej pripomýnala jednu ženu čo prišla o svoje dieťa. Hovorila úplne rovnakým tónom.

,,No a potom zasa utíchla. Stiahla sa do seba a deň čo deň utekala k troskám ich domu v lese. Neskôr sa začala vytrácať v noci, tak aby sme si to nevšimli. Majiteľke sa nepáčilo, že sa potuluje po jej areáli. Syrah kvôlu tomu vybuchla, tak sme jej museli nasadiť sedatíva. Nejako sa nás podarilo oklamať nás a mi sme to ani veľmi nebrali. Nikdy sa jej nič nestalo a naviac bola po takom výlete omnoho viac kludná. Potom prišla majiteľka na týždennú kontrolu. Deň čo deň sme do Syrah cpali prášky. Keď sme zasa prestali byť dokladný vyparila sa. obvikle sa vracala do polnoci, no keď sa nevrátila do tretej ráno začali sme ju hladať. David sa rozhodol ju čakať ak by sa vrátila. Ja a strážnik sme sa vybrali k troskám ich domu. Bola najväčšia šanca, že ju nájdeme práve tam. Ostatný sa rozbehli po okolí, len pre istotu, ak by sa jej niečo stalo. Dohodli sme sa že sa o piatej stretneme kus od ústavu. Okolo štvrtej sme dorazili k domu. Nikde nikto nebol. Hovorila som strážnikovi, že tam niekde musí byť. vedela som, že chodí len tam, nikam inam. Možno som sa mýlila, lebo v ten  deň keď sa sťažovala na Davida, asi tak rok dozadu, som stratila jej dôveru. Mrzelo ma to, no nemohla som veriť dlhoročnému zamestnancovi menej ako psychicku labilnej pubertiačke." jemne ju striaslo, keď sa dostala k tekto časti.

    ,,V tej chvíli sa vyrútila z lesa. V očiach mala šialený výraz. Vydesila ma. Strážnika napadla prvého. Ja som začala kričať. Akoby si až vtedy uvedomila, že som tam a vrhla sa na mňa. Dopadla som lepšie ako on, to som videla na prvý pohľad. potom začala bodať znovu a znovu. Strážnik po chvíli umrel, no ako by si to nevšimla. Zrazu sa jej ruka zastavila vo vzduchu. Hádala sa sama zo sebou. Potom sa ku mne sklonila. V tej chvíli ma napadlo len to, že je po mne. Ona len povedala, že všetko bude v poriadku a nemám sa báť. Na chvílu som  v jej očiach videla tú starú milujúcu dievčinu. Potom však zmizla. Akoby sa v jej vnútri odohrával boj. Povedala už len jednu vetu, ktorá ma desí doteraz." na chvílu sa odmlčala akoby si nevedela presne spomenúť. ,,Musíme byť spolu. Musíme Syrael. A potom sa sama bodla." plakala ticho a nebojácne. Emma obdivovala, že sa nehanbí za to, že prelieva slzy pre blázna. ,,Našli ma chvílu na to. Syrah už pomôcť nemohli. Zmohla som sa len na jednu vetu. Nemohla za to, povedala som než som odpadla.

,,Obávam sa, že mala pravdu." zašepkala Emma ticho. ,,Bola tehotná." povedala len. V očiach ženy zazrela šok. Rýchlo sa rozlúčila. Akosi inštinktívne vedela kedy má zmiznúť. Pred nemocnicou v centre mesta žili všetci tak akoby sa nič nestalo. Nikto asi ešte nepoznal príbeh dievčaťa, ktoré si vytvorilo svoju vlastnú priateľku, svoju sestru, aby potlačila to zlé v sebe.