,,Som doma." zakričala som do útrob stíchnutého domu. Cítila som v dome niečiu prítomnosť. A veľmi dobre som vedela. kto je moja nepozvaná návšteva. ,,Viem, že si tu Elianel. Dobre to vieš, takže vylez." smiala som sa. maličká moja, aká si len naivná vo svojej detskej nevinnosti.

,,Ako si to mohla vedieť? Dávala som si dobrý pozor!" čertila sa. v jej ružových líčkach sa prejavovala flustrácia a hnev.

,,Iste zlatíčko. Takmer som ťa nenašla. Lenže zabudla si zamknúť dvere, malíčká." pousmiala som sa. Vzápätí som zvážnela. Ell bola pochudnutá. A ani výraz v jej tváry sa mi nepáčil. Bohužiaľ, nech som sa od indigových dištancovala akokoĺvek sa dalo, vždy som bola a budem jedným z nich. Ako povedal moj milovaný otecko, nie je podstatné či opustíš svojich, ale či zabudneš kto si.

,,Tak dobre maličká, prečo si utiekla tentoraz?" spýtala som sa. Už dávno ma omrzelo predstiarať, že ma jej prítomnosť neteší. Pred pol mesiacom dostala kľúče od domu aby nemusela čakať na verande. Nečakala som na odpoveď. Vedela som si domyslieť čo sa tak asi mohlo stať. Ell veselo cupkala za mnou. Vyskočila na svoje oblúbené miestečko na kuchynskej linke, hne´d vedla chladničky. Kým som pripravovala večeru, kŕmila som Ell jahodami a čokoládovým mliekom, ktoré v poslednom čase zapĺňali moju chladničku. V duchu som sa smiala nad minulosťou. Aj ja som kedysi takto sedávala na kuchynskej linke, jedla jahody a zapíjala ich vanilkovým mliekom. Dodnes som si pamätala otcov smiech aj to ako sa mamin pýšný pohľad zmenil na pohlad plný opovrhnutia, ktorý zvykla venovať môjmu bratovi.

,,Nepozeraj sa tak na mňa." pripomenula mi Ellianel. ,,Ak chceš vedieť pravdu tak sa spýtaj. Je to také jednoducho." povedala. Nespokojne som si povzdychla.

,,Tu nejde o teba moja maličká, tu ide o mňa." 

,,Ja viem. Mala by si sa vrátiť. Niečo sa deje." mrmlala.

,,Ako to môžeš vedieť?" znervóznela som. Iste, Ell bola Indigová, ale aj dieťa ako ona by nemalo dokázať komunikovať s nebeskou úrovňou. Čo ak sa deje viac vecí, ako tuším. Nie. Je to jedno, nezáleží na tom.

Viac sme sa k tomu ten večer nevracali. Pozreli sme si dobrý film, spravili pukance a správali sa ako normálna rodina. o desiatej som Elianel odviedla domov. V skutočnosti som to drobné dieťa ľutovala. Zaslúžilo si viac ako večne opilú matku a cholerického otca. Nedokázala som pochopiť prečo si vybrala práve ich. Vedela som však, že ak by si volila ona, zvolila by si Indigových. mala by sa u nich veľmi dobre, ovela lepšie ako sa má teraz. Ohladne toho, i tak záleží na výchove viac ako na povahe. Iste, ja som sa dokázala odpútať, lenže ja mám pevnú vôľu a rozhodla som sa skôr, ako ma mohli ovplyvniť. Napriek tomu sa nemôžem zmieriť z tým, že som opustila svojich. Je to neúprosná časť života. Nemôžeme sa hrať na niečo čo niesme. Iba tak strácame sami seba. Môžeme sa len dištancovať.

,,Nenávidím Írsko! Prečo som sa nepresťahovala do Egypta?" zahromžila som. Stáť v daždi na terase ma nikdy nebavilo. Nenávidela som toto upršané počasie. Stále len vlhko a blato. naštvane som odomkla vchodové dvere. Nenávidela som kombináciu vlhka a návštev mojej matky. Zvlášť, keď si návštevu naplánovala presne vtedy ako moja ľudská matka. Vždy sa musela starať do môjho života. Nezáležalo na tom koľko chradieb a odcudzenia som medzi nás postavila, vždy prišla ako buldozér a všetko zničila. Vždy chcela to isté. Aby som sa vrátila, aby som si uvedomila svoje chyby. Pre slávu rodu by spravila čokoľvek. Neprítomne sa tvári len v spoločnosti a najradšej by ma vydedila. Vlastne sa divím, že to už nespravila. A samozrejme mi nemôže dať ani na chvíľu pokoj. Znechutene som zdvihla telefón.

,,Áno mama?" spýtala som sa s neskrívaným hnevom. Veď čo najhoršie spraví? Vydedí ma a tak verejne prizná, že jej dcéra je nevďačný parkhant? Ale kdeže.

,,Cotten, to som ja." prevapil ma rozosmiaty, veľmi príjemný hlas. Automaticky ma opustila zlosť a uvolnila som svoj strnutý postoj. Takmer som videla muža v stredných rokoch na druhej strane Zeme. V ducho som sa opíjala predstavou jeho jemne zvlnených svetlých vlasov. Mali takú zvláštnu farbu. Akýsi bledý odtieň zlata, ktorý by sa kludne dal považovať za béžovú. Prcítila som detailne aj jeho hladké pery, vnímala som ako sa usmieva. Dokonca aj jeho silné paže a teplú náruč, v ktorej som sa tak rada schovávala. Áno, tento Indigový bol to jediné čo mi bránilo úplne sa odpútať.

,,Ahoj, oci." Zatrilkovala som.

,,Aj ja ťa rád počujem, motýlik." zasmial sa. ,,Potreboval by som pomoc. Mám tu malú Indigovú, ktorá by potrebovala starostlivosť." požiadal ma neochotne. On nikdy nebol ako matka. K ničomu ma nenútil. To je len jedna z mála vecí čo som na ňom tak milovala.

,,Oci, dobre vieš ako som si vybrala." protestovala som napriek tomu. Netúžila som ani v najmenšom stať sa opatrovateľkou Indigových.

,,Nespravila by si to ani pre svoju malú priateľku?" spýtala sa prekvapene. ,,Len pre ňu?"

,,Prečo si mi to nepovedal hneď? Ak by som vedela, že je niečo Elianel, tak by som tu len tak nestála." prskla som. Srandičky, srandičky. Už by konečne mohol vedieť, že nenávidím hádanky a tajomstvá. Unavene som sa zvalila na pohovku. Kto už len mohol vymyslieť taký strašný deň.

,,Veď už ju prakticky vychovávaš, tak prečo nie? Prečo..." začal ma presviedčať, no ja som ockovi rýchlo skočila do reči.

,,Oci, ja som nepovedala, že ju nechcem, práve naopak. Myslím, že to bude dobré riešenie." pousmiala som sa. Koľkokrát som mu vyčítala, že si domýšla odpovede?

,,Ďakujem zlatíčko, porozprávame sa zajtra." odpovedal. Za jeho ľahkým tónom sa skrývala úprimná radosť. iste, matka stojí vedľa teba, pomyslela som si smutne. Nikdy nedokázala prijať otcovu neveru, rovnako ako jej dosledok. Mňa. Lenže otec ma mal vždy radšej ako Jadyn, aj keď to nikdy otvorene nepriznal. Nikdy som nechápala ten zvláštny lesk, tú hrdosť v jeho očiach, keď som sa prvý raz vzoprela matke. Ale ani smútok, ktorý sa snažil skrývať vždy, keď sme sedeli na kuchynskej linke.

,,Som rada, že prídeš." povedala som zo zatajeným dychom.

,,Prídem veľmi rád Cotten." takmer zašepkal. Pochopila som. Bude to ďalšie z našich tajomstiev. Ešte dlho po tom, ako zložil som pozerala do jemných závesov na búrku čo zúrila za oknami. Dlho som pozerala na ožiarenú oblohu apredstavovala si súhvezdia namiesto nepreniknuteľne tmavej vrstvy mrakov.

,,Kde je?" vrešťal odpudivý hlas. Priamo pri uchu.

,,Prezraď nám to!" syčal druhý chraplavo.

,,Nie!" šepla som z posledných síl. Zvuk, ktorý vyšiel z mojich popraskaných pier a suchého hrdla však nebol o nič viac ako obyčajný sipot. ,,Takým úbožiakom ako vy? Nikdy." zasmiala som sa neveselo. Nezáležalo na tom, že sa môj smiech mení na lapanie po dychu. Bolo mi to jedno dokonca aj keď som sa dusivo rozkašlala. Cez ten hlasitý chripot som ich takmer nepočula.

,,Taká drzosť!" syčala jedna z deviatich postáv v miestnosti obloženej tmavým mramorom.

,,Zabime ju! Tak, ako sme to robili vždy. To si oni zaslúžia. Nie toto jednanie v rukavičkách." rozčuloval sa druhý. Vo vzduchu sa miešali ich hrozivé hlasy. Výsledkom bola taká disharmónia, že ma takmer rozbolela hlava.

,,Nie! Táto vojna sa nedá vyhrať týmto spôsobom. Musíme ich dostať na našu stranu. A na to potrebujeme ju. Ona to dokáže." šepkal akýsi zvláštne povedomý hlas. ,,Pospi si maličká." Zasmial sa zubatým úsmevom až do poslednej chvíle skrytým za kupucou plášťa. Skôr než jeho päsť dopadla na moju tvár, spomenula som si na sestru. Čo nás len čaká na tomto svete? Možno si predsa len zvolila lepšie ako ja.

,,Cotten!" kričal dakto. ,,Cotten nech toho. Prebuď sa!"mrmlal akýsi muž v stredných rokoch. Čo sakra robí v mojom byte?

,,Oci!" zvýskla som keď som sa konečne ako tak prebrala. Už len tá skutočnosť, že je tu ma dokázala prebrať. Zmenil sa. Blonďavé vlasy stratili svoju typicky veselú slamenú farbu a i príťažlivé čierne oči pohasli. Matka, blyslo mi nenávistne hlavou. Táto až démonická osoba dokázala zničiť každého optimistu. dokonca aj takého neohrozeného ako otec.

,,Sestra je v poriadku, pravda oci?" dodala som. Nedalo sa pozerať na skeptický výraz v jeho tváry keď som poznamenala, že nejaký obyčajný sen ma nemôže rozhodiť. Pozabudla som na takú drobnosť. Indigový nesnívajú. Rubínový áno, ale Indigový nikdy.

,,Už hej." odpovedal váhavo.

,,To je dobre." pousmiala som sa. Viem, že by som cítila keby sa jej niečo stalo, ale je lepšie a podstatne presvedčivejšie počuť to od niekoho iného. V poslednej dobe ma ,,sny" trápili stále viac a viac.

,,Ellianel som dal do tvojej izby zlatíčko."

,,Ako dlho si tu? prečo si ma nezobudil skôr?" ocko nikdy nepride pred obedom. A do obeda zostávali dobré tri hodiny keď som zaspávala.

,,Trochu so sa omeškal. Vyskytli sa isté komplikácie." priznal neochotne. Dnes to z neho liezlo ako z chlpatej deky. Dnes som mala pocit, že inokedy dostupné informácie z neho musím ťahať takmer až nasilu. i v jeho očiach za dokonale ovládanou maskou pokoja, nezáujmom a štipkou irónie boli i iné pocity. Pocity, ktoré sa mihali tak rýchlo, že som ich nespoznala. Kedysi by som na prvý pohľad vedela čo sa za tým skrýva. Lenže už je to dávno. ríliš dávno na to, aby som to mohla rozoznať. Zmenili sme sa. Obaja sme išli každý svojím smerom.

,,Je to vážne?" spýtala som sa opatrne.

,,Obávam sa, že áno." prikývol smutne. ,,Poďme za Elianel." vyzval ma. S nevinnou detskou tváričkou pred očami som sa vybrala za ockom. Mala som veľa otázok. Nebolo to viac ako dva a pol dňa čo som ju videla naposledy. Bola v poriadku. Určite. Lenže to malé bezradné telíčko v mojej posteli bolo studené a bledé. Nechápali sme to. Klamala by som ak by som povedala, že sme z otcom chápali všetky zákony vesmíru.

,,Maličká, budeš v poriadku. Postarám sa o teba." šepkala som jej, keď sme zostali samé.

,,Tu máš." vrátil sa po chvíli ocko s mokrým ručníkom. Opatrne som jej ho položila na čelo. ,,Môžeš jej pomôcť?" spýtal sa. oči som neodtrhla od jej viečok za ktorými sa nekľudne mihali oči.

,,Netuším. Snáď má šancu." odpovedala som pravdivo.

Horúčka neustupovala. Pot zalieval celé jej telo. Nedokázala som sa pozerať ako sa nekľudne skrúca pod hodvábnimi prikrývkami. Nemohla som ju ani opustiť. Bola taká drobná. Zdala sa mi oveľa menšia ako zvyčajne. Bolelo to, vidieť ju takto. I keď sme sa akosi odcudzili, napriek tomu som ju stále milovala. Nemohlo nás rozdeliť niečo také ako moje rozhodnutie. medzi nami bolo puto silnejšie ako všetky prízemné rozhodnutia.

Len ona vedela ako som sa rozhodla, len ona vedela čo sa stane. Zaslúžila si vedieť, že tu nebudem stále, že už ju nebudem chrániť. Musela vedieť, že sa teraz musí starať sama o seba. Neprezradila by ma ani keby ju mučili. To som vedela. Bol to jeden z dôvodov prečo som sa jej zverila skôr ako ockovi.Vo vlasoch som zacítila jemný pohyb jej slabej ruky.

,,Nemusíš pri mne sedieť." zašepkala slabo. ,,Alyson." japne prepletala z úst moje meno. ,,Neverila by som, že môžeš byť taká krutá. Že ma tu takto necháš. Samu, bez jediného človeka komu by som mohla veriť. Ale je to tvoje rozhodnutie a ja ho rešpektujem." vzdala to.

,,Aj tak budeš navždy moja malá sestrička. Nech sa stane čokoľvek." slúbila som jej.

,,Cotten? Môžem dostať trochu čaju?" spýtala sa Ell. Prehnane veselo na to že sa ešte len pred pol hodinou prebrala z vysokých horúčok. Vedela som, že to neveští nič dobré.

,,Hneď som späť." šepla som. Bola som zmätená. Viac ako to. Bola som vydesená. Obaja sme boli. Ocko mi hneď vo dverách podal hrnček pariaceho sa čaju. ,,Ak chceš, choď za ňou. Spýtaj sa čo potrebuješ. Má práve veselú hodinku. Neskôr ti toho veľa nepovie." mrmlala som unavene.

,,Cotten, ja sa jej nechcem nič spýtať. Ani som nikdy nechcel. Len som potreboval na chvíľu zmiznúť z domu." pousmial sa.

,,Bože!... Prepáč, potrebovala by som teplú posteľ a veľa sladkého. Začínam byť paranoidná. Vo všetkom vidím niečo viac." zasmiala som sa. Bolo to divné, ja som bola divná. Nikdy som ocka z ničoho neobviňovala. To on so mnou vždy jednal na rovinu. Už ako malá som sa s ním rozprávala ako so sebe rovným. Začínam byť vážne unavená. Takmer by som povedala, že som prepracovaná. Snívajú sa mi čudné sny, obviňujem všetkých okolo seba. Potrebujem oddych. Možno dovolenku niekde v teple aby som mohla zobrať aj Ell.

,,Cotten! Haló, volá prítomnosť." Pozrela som na ocka. Niekde v dome zvonil mobil.

,,Choď hore." povedala som mu. Do ruky som mu vtisla hrnček čaju. Strápene som si povzdychla. Je tu, so mnou. Mala by som byť šťastná. Tak čo sa deje?

,,Prosím?" sykla som podráždene.

,,Alyson?..."

,,Jadyn?" spýtala som sa neisto.