,,Sestrička. Pamätáš sa na motýle a húsenice? Myslím, že je načase vyletieť." šepla len.

,,Jadyn?... Jadyn?... Ona ma položila!" mrmlala som si pod nos. V duchu som sa modlila aby mala Jadyn na mysli čosi iné. Že je to celé len totálny omyl. Dúfam, že som zle pochopila. Dovolenka sa ale jednoznačne odkladá na neurčito.

O tri hodiny sme sedeli v súkromnom lietadle kdesi nad Atlantikom. Ell znova spala. Za pomoci liekov sa mi ako tak podarilo znížiť jej horúčku. V duchu so premietala ako veľmi ju cestovanie vyčerpá a či by nebolo lepšie nechať ju v Írsku. Vedľa mňa penil otecko.

,,Nina! ukľudni sa!" sedel strnulo. Bol celý napätý ako šelma čo sa pripravuje na skok. Niet divu mátinka mala vždy ostrý jazyk.

,,Tá úboha atrapa nášho rodu nebude sedieť v čele najlepšej skupiny! Zabudni! ani ty neáš toľko vplyvu, aby si je pretlačil tak vysoko!" ozývalo sa v stíchnutom lietadle. V duchu som ďakovala bohu za súkromné linky a to, že manikúru so mala mať až zajtra. A aj to, že kreslá boli z prvotriednej kože. Ako vždy. Nemohla som si pomôcť ale vždy keď som len začula jej hlas, mala som chuť, túžila som vyškriabať jej oči.

,,Nezatínaj tie prsty tak pevne." pokádlil ma ticho otecko. Podráždene som naňho flochla. Strávila som pol hodiny počúvaním urážok na svoju osobu, takže mi bolo už úplne jedno, že budem mať na dlaniach vyrité nechty. Otec tomu nevenoval pozornosť. ,,Nina, nikdy by som vedome nezneužil svoj vplyv." odvetil kľudne. To som mu tak neskutočne závidela. Ja som to nikdy nedokázala. Vždy som vyletela, pohádala sa s ňou a spravila jej tú neskutočnú radosť, že som nakoniec utiekla. Niečo vo mne sa náramne bavilo jej zlosťou, jedom v jej slovách. To "niečo" chcelo aby trpela za to, že nás oddelila. ,,Nakoniec, vybrali si ju sami." povedal a zložil.

,,To vieš do horúcich pekiel odkiaľ?" hlesla som. ,,Ty... Ty... Ty si to celý čas..." než som sa nazdala stískal ma v náručí. Jene aby som sa mohla vytrhnúť, ale dostatočne pevne, aby bolo z tohéo gesta cítiť bezvýhradná láska, istota a pocit bezpečia. ,,Ja ťa tak nenávidím, za to že vieš ako na mňa!" bojovala som. Možno chcel aby som bola znova jeho malé dievčatko, možno mi chcel dať najavo ako veľmi ho to bolí, že to musel spraviť, no po prvý raz vo svojom živote som mu nedokázala odpustiť. A z jeho objatia sa stala spomienka, spomienka zrady. On jediný komu som bezvýhradne dôverovala...

Na celej mozaike môjho života síce bola táho zrada najmenšie, no predsa spôsobila prevrat. Jedna malá zrada mi priniesla toľko bolesti. Myslím, že to bolo práve vtedy. Otvorila som oči a naučila som sa to, že ľudia či Indigový robia chyby. A v láske človek spraví veľa chýb, len aby ochránil tých, čo miluje. Toto bolo prvé posolstvo, ktoré som pochopila. to najbolestivejšie a najkrutejšie. lenže to prišla až neskôr, oveľa neskôr.

Matka sa našťastie rozhodla opustiť bojové pole. celou cestou som potláčala túžbu porozprávať sa z ockom. Bola som tvrdohlavá už od narodenia. Prečo som sa ale nechcela? Odpoveď je jednoduchá. Bolo to prvý raz, čo ma zradil. návrat do domu a do mojej starej nedotknutej izby i pripadal ako modla akéhosi nedotknutého detstva. Veselého, bezstarostného i ťažkého. Do detstva so všetkými jeho pozitívami i negatívami.

,,Hlavne neplač." ozval sa tichý hlások z mojej hlavy. Trvalo mi chvíľu kým som pochopila, že ten sladký trochu detský hlas nie je len spomienka.

,,Nemala by si byť v Európe?" smrkla so. Sestrička sa nenechala prerušíť.

,,Pamätáš? Prisahali sme si, že nebudeme smútiť pre to, čoho sme sa vzdali. Vybrali sme si a išli každá svojou cestou." pousmiala sa. Neveselo, ale predsa. Nepozerala však na mňa. Hrala sa s rozstrapkanou retiazkou odrého náramku.

,,Modrá ako nebo plné nádeje a svetlo a čistota v bielej." zacitovala som. Dobre som si naše detstvo pamätala.

,,Je to už dlho, no nie až tak. Volala som ti už z lietadla. Všetci sú v sídle." zapriadla jemne.

,,Kto?" spýtala som sa šťastne. aspoň niekomu sa darí.

,,Čo kto?" spýtala sa.

,,Nehraj sa. Kto je ten šťastný mladý muž čo získal moju malú strelenú sestričku?" podpichla som ju.

,,Darren." usmiala sa ešte viac. Zato ja som na mieste sadla na vyleštenú dlážku s otvorenými ústami.

,,Počkaj? Ten Darren?" Len jemne kývla hlavou. ,,Ten malý Darren, ktorého sme na smrť nenávideli, lebo nás hádzal do snehu a my sme mu ho sypali za golier? To si snáď robíš srandu! Gratulujem!" vrhla som sa na ňu.

,,Ty ho predsa nenávidíš!" strčila do mňa, keď se sa len tak zo zvyku zvalili na zem. Zamyslene som počúvala tiché zvuky starého domu.

,,Vieš, Jadyn, veci sa menia, časy sa menia. Dokonca i ja som sa zmenila. A naviac, Darren je pekný a milý. to len na mňa bol hnusný." vzdychla som.

,,Poďme. Nesmieme strácať čas." povedala ticho. Neprotestovala som.

Nesvoja. To slovo použila moja sestra. Podľa mňa to bolo slabé slovo. Nemohla som čakať, že ma medzi seba prijmú. Ani som nečakala. Poznala so len zopár tvárí. Darrena a Jadyn túliacich sa v rohu. Motness s jej sestrou Mortian vedľa mňa. Mirah, sestra môjho bratranca z tretieho kolena. Zopár starých priateľov. Viac nikto. A samozrejme majstra Evan, vodcu skupiny. Jeho reči som nepočúvala. Vedela som, že bratček Ephian zmizol. Rovnako ako mnoho iných. 

,,Naša skupina začala miznúť na severe. Noah a Jonael zmizli v Kanade na jednom zo severných ostrovov. Nineth a Samai zmizli v New Yorku. Nina, Elenina chránenkiňa bola napadnutá v Európe. Gina, chránenkiňa Satin zmizla zo svojho bytu v Egypte." začala sestrička. Bola to len naša skupina. Na obrovskej mape za sebou enila špenlíky z farebnými hlavičkami. Na každé miesto kde zmizol Indigový alebo jeho chránenec dala červený špendlík. Modré boli miesta útokov.

Z hrôzou som sledovala mapku plnú modro-červených guliečiek. Desivý zoznam akoby nemal konca. To bol jediný týždeň. Setrička však stále ďalej menila modré hlavičky za červené a zelené za modré. Deň po dni, stranu po strane z mapy takmer nepostrehnuteľ, no veľmi systematicky mizla modrá farba. Indigový strácali kontrolu. Bola to jedna veľká nočná mora. Tak nenápadne sa z tieňov vynárali naši nepriatelia. Rubínový. Musia to byť oni.

Teraz som už chápala prečo sestrička panikári. Otec nás od malička učil vidieť drobnosti. Pospájať si drobnosti do jedného celku. A tak sa naše pohľady stretávali stále častejšie a častejšie. V očiach strach a des. túžba utiecť i túžba bojovať. 

Jadyn:

,,Viem, že chceš bojovať, ale si si istá, že do toho musíš ťahať aj ju? Zvládneme to aj bez nej zlato." šepkal mi do ucha Darren. Zbožnovala som jeho sladký výraz v tváry, jeho poddajnosť, keď sa ma snažil presvedčiť.

,,Nie. Viem, že je dôležitá. Niečo na nej je. Neviem čo, len jednoducho cítim, viem, že je to ona. Musí byť." bránila som sa. Keby tak tušil. Keby tak vedel to čo ja, tú desivú pravdu.

,,Ako si môžeš byť tak istá? Nemáš žiadnu istotu, si len tak veľmi presvadčená, že nevidíš nič okolo! Niesom jediný komu sa nepáči, že sa vracia. Nebudú ju počúvať, nikdy. Budú sa búriť. A potom prestanú počúvať i teba. Tomu sa jednoducho nevyhneš." zašepkal.

,,Možno, no ak tak bude, potom by som zrejme nemala stáť v čele, pretože ak si nedokážem udržať svojich pokope, ak nemám ani tú štipku rešpektu, tam tak jednoducho nepatrím." odpovedala som jednoducho. On to dobre vedel. Lenže ja nikdy nebudem stáť na vrchu vratkej pyramídy a len tak snívať, že sa dotknem hviezd. Chcem stáť na pevnej skale a usmievať sa, keď nebo a zem sa budú búriť, lebo ten čas prichádza. Cítim to. Netuším ako do toho zapadám ja ako so toho zapadá sestra. Nechápem prečo sme dostali príkaz nájsť ju. Netuším prečo si kvôli nej ničím život, prečo ho ničím aj jej. Nepatrí k nám. Nikdy ani nebola naša.