"Radšej zhorieť, ako pomaly vyhasínať...
Radšej byť svetielkom nádeje, ako uhlíkom nešťastia...
radšej žiť podľa seba, ako byť nešťastná..."

Nyx...

V poslednej dobe sa zmietam v živote. Na jednej strane sú tu city, silné. Sú tu ľudia pre mňa dôležitý, ale vo vnútri cítim ako pomaly vyhasínam. Niečo vo mne akoby umieralo. Nie. Nemôžu za to závazky. Hoci na kľude mi nepridáva ani to - áno pripravte si kamene, že som si začala čosi s bratom môjho ex. Neplánovane, spontánne. On je môj oheň čo na požiera. Deň odo dňa mám pocit, že ho viac a viac milujem. Lenže... Ako všetko aj toto má háčik. Vzdialenosť. Slovensko - Anglicko. Vracia sa, o problém menej. Lenže, doma je doslova bojová fronta. "Otec" je pre mňa už len slovo, stratilo zmysel a niečo vo mne začalo vyhasínať. Strácať silu a odhodlanie.

Našťastie ma tieto dve osoby neskutočne držia a nechcú pustiť. Mia a moja láska (?).

Niekde v blískosti sa vznáša nádej, že raz to bude všetko v poriadku. Je tak blízko a zároveň tak ďaleko a čas, samotná jeho nekonečná podstata akoby len predlžovala to utrpenie, búrala slabé mosty rodinných vzťahov. Ako by sa snažila spraviť zo mňa pahrebu, vyhasínajúcu kúpku uhlíkov. Bytostne cítim ako sa medzi nami rozširujú priepaste, ako sa prehlbujú doliny beznádeje a potoky zo sĺz sú stále divokejšie. Krásne chvíle, nádherné spomienky, to je jediné čo ma drží pri zdravom rozume. Na jednej strane je to tak ťažká doba, ale na druhej strane som nikdy nezažila krajšie obdobie svojho života.

Áno, veľa ľudí si môže povedať "Je starší a o dosť!", "Zlatokopka dáka!". Môžu. Je to ich názor, ich vyjadrenie. To im neberiem. Môžu si hovoriť čo chcú, lebo ja som už dávno pochopila, že ak by som sa správala podľa toho čo ľudia chcú a očakávajú, nebola by som to ja, nebola by som šťastná, nemala by som to čo mám a nikdy by som nebola tým kým som, nikdy by som sa tu nespovedala, nikdy by som sa necítila tak bláznivo zamilovane. Áno, Mia, protirečím sama sebe keď som hovorievala, že toto proste niesom ja, že je to trapné a boh vie čo ešte. Áno, lenže ľudia sa menia. A písanie pomáha. Múdre vetičky lezú luďom na nervy, lebo ich nútia premýšlať, ale od toho tu sú. A zdôveriť sa s čímkoľvek je dar, ktorý je nedocenený. Skús sa zdôveriť, možno ti to pomôže, diskutuj, skúšaj, bav sa, lebo to je tvoj život. Snažila som sa ti dať rady, pomáhať za každú cenu ale takto to jednoducho nefunguje. Ži podľa seba. Stále tu budem, stále budem ponúkať pomoc, len budem držať ruku natiahnutú, stačí ju už len chytiť.

Pretože viem, že my sa vždy podržíme.