Viem, že je neskoro, ale tak strašne som sa naštvala keď som sa hrala s CSS štýlom, že som musela ísť z dosahu okien, notebooka a hlavne myši. Uvidíme sa zasa zajtra.

,,Nemusíš ísť ďalej." upozornila ma a tak prerušila ťaživé ticho, ktoré nás obklopilo. Stále sedela vedľa mňa a úpenlivo pozorova moju spotenú, zablatenú tvár. Nepriečila som sa. Ailin zážitok bol jednoducho nad moje sily. Cítiť oheň rovnako ako ona. Cítiť chvátajúci dotyk plameňov. Cítiť mravčanie,

Na ďalší deň sa Aila prechádzala po tržnici, hľadajúc čo by mohla kúpiť. Ľudia sa na ňu lepila a hádzali po nej nenávistné, občas i vystrašené pohľady.

,,To

,,Dávaj pozor!" upozornila ma Smrť, keď som takmer spadla do jednoho z jazierok. I keď sa to z diaľky nezdalo, medzi jazierkami viedli len úzke kamenné chodníčky. ,,Nemusela by si sa odtiaľ vrátiť."

Miestnosť bola chladná. Ohladne toho, bolo to jedno. Netrápil ma chlad ani vlhkosť stien. Bolo to čosi iné, niečo s čím som žila celý život. Tma. Hustá, nepriehľadná. Napriek tomu som vedela, čo skôr cítila, že sa v nej niečo hýbe. Odlesk nemých očných jamiek